si povalil ma v hneve, z jasnej výšin koľaje
vyronil beh môj krepký, zlomiv obe perute mi,
i vo priepasť ma zrazil, kde ni slznej krupaje
niet zármutku viac k teche, ľahostajný, tupý sedá
na pustom, tvrdom dne, stín nemý, kameň v potoku
bez všímania, čo vedľa špľachce vlna času bledá,
len na prstoch ohrýza suchých rovno otroku,
čo klesnul vysilený, slúžiť-plúžiť ďalej nezná -
Mám zobrať ututlaný dychot v kviľbu výrazu
i z hlbín vzlyknúť: Pane, Pane! Čo ti z tohto väzňa,
čo z prikovanca trebárs na večný stĺp Kaukazu?
Pavol O.Hviezdoslav - De profundis
